Detail produktu

Slovenská hudba 1/2025 (e-kniha)„Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať.“ Carl Gustav Jung (1875 – 1961) Milí čitatelia, myšlienka švajčiarskeho lekára, psychiatra a psychoterapeuta Carla Gustava Junga uvádza moju spomienku na vzácneho človeka – muzikologičku a významnú osobnosť slovenského hudobného múzejníctva PhDr. Editu Bugalovú, ktorá naše muzikologické rady navždy opustila 24. marca 2025. K hudobnému umeniu mala PhDr. Edita Bugalová (1951 – 2025) vždy blízko – obaja rodičia i jej…

Slovenská hudba 1/2025 (e-kniha)„Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať.“ Carl Gustav Jung (1875 – 1961) Milí čitatelia, myšlienka švajčiarskeho lekára, psychiatra a psychoterapeuta Carla Gustava Junga uvádza moju spomienku na vzácneho človeka – muzikologičku a významnú osobnosť slovenského hudobného múzejníctva PhDr. Editu Bugalovú, ktorá naše muzikologické rady navždy opustila 24. marca 2025. K hudobnému umeniu mala PhDr. Edita Bugalová (1951 – 2025) vždy blízko – obaja rodičia i jej staršie sestry hrali na hudobných nástrojoch, a navyše už v detstve navštevovala chrámové hudobné teleso, ktoré v trnavskom dóme viedol Mikuláš Schneider-Trnavský. Už tam sa učila spoznávať noty, čo bolo skôr, než začala navštevovať Hudobnú školu v Trnave. „Viac ako cvičenie klavírnych etúd a stupníc ma však lákala popmusic,“ zdôverila sa v rozhovore Edita Bugalová, „naša generácia bola očarená bítovou hudbou. Naučila som sa hrať na gitare, hrala som v dievčenských skupinách (aj na bicie), spievala som s tanečnou kapelou.“ Napokon sa rozhodla študovať hudobnú vedu na Masarykovej univerzite v Brne, odkiaľ jej kroky viedli do Západoslovenského múzea v Trnave, kde prijala post hudobného historika so zameraním na správu pozostalosti M. Schneidra-Trnavského. Zhodou okolností bol jej vzťah k tejto osobnosti znásobený i tým, že sa stala manželkou jeho vnuka. Na tomto poste zotrvala celých šestnásť rokov a už tam sa rozhodla zasvätiť svoj život regionálnej hudobnej historiografii: „Odkaz našich predkov a všeobecne osobností, ktoré tvorili našu kultúrnu históriu, by sme mali systematicky spoznávať, odkrývať všetky súvislosti, deje a udalosti, pretože bez poznania vlastných koreňov zostaneme stratení,“ tvrdila. „Nedokážeme sa bezpečne orientovať, pomenovať príčiny a následky konania ... táto ,nezakorenenosť‘ sa prejavuje v názorovej roztrieštenosti, bez schopnosti a tiež ambície artikulovať argumenty.“ Tomuto krédu zostala verná aj po nástupe na post riaditeľky Slovenského národného múzea – Hudobného múzea v Bratislave, kde pracovala vyše dvadsať rokov. Venovala sa odbornej scenáristickej, publicistickej, zostavovateľskej a edičnej činnosti, okrem iného iniciovala tiež obnovenie kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorý sa od roku 2003 stal súčasťou Hudobného múzea. V oblasti hudobno-múzejnej práce realizovala prezentačné projekty celoslovenského aj medzinárodného charakteru (výstavy, oživovanie hudby), organizovala konferencie a semináre a podieľala sa aj na hudobnohistorických výskumoch. Bola členkou Slovenskej muzikologickej asociácie, členkou Muzikologickej komisie Hudobného fondu a od roku 2014 do roku 2022 tiež členkou Rady Hudobného fondu. Na Trnavu nikdy nezabudla a od roku 2008 pracovala ako členka Kultúrnej rady Trnavského samosprávneho kraja. „Nie som to, čo sa mi stalo, som to, čím som sa rozhodol stať,“ povedal C. G. Jung. Edita Bugalová sa rozhodla stať hudobnou vedkyňou a múzejníčkou so zameraním na regionálne dejiny Slovenska a svoje nadšenie pre túto prácu odovzdávala ďalej – svojim deťom, vnukom, študentom i mladým kolegom, a tak jej odkaz tu bude naďalej sprítomnený. Milí čitatelia, spomienku na láskavú a vzácnu kolegyňu vystrieda teraz krátky vhľad do prvého čísla 51. ročníka muzikologickej revue Slovenská hudba. Tematicky pestré číslo načrie do rôznych oblastí muzikológie a prinesie nielen štúdie, ale i úvahu, esej a recenzie. V úvode to bude krátka spomienka na posledného barda slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov 20. storočia – Mira Bázlika z pera Vladimíra Godára (Miro Bázlik – epoché). Po ňom nasleduje analyticky orientovaný príspevok Renáty Kočišovej zameraný na violončelovú tvorbu Michala Vileca (Sonáta 1 op. 1 pre violončelo a klavír Michala Vileca – znovuzrodenie sonátového cyklu v slovenskej hudbe 20. storočia). Laura Karas Belicová sa vo svojej štúdii zamyslela nad známym operným dielom Antonína Dvořáka Rusalka. Ide o prvú časť rozsiahlejšej štúdie, ktorá hľadá vzťah medzi realitou a mystikou, libretom a dobovou atmosférou, textom a hudobno-vyjadrovacími prostriedkami (Reálne a virtuálne v opere Antonína Dvořáka Rusalka). Umelá inteligencia nám všetkým čoraz výraznejšie vstupuje do života. Sme na ňu pripravení? Je na ňu pripravené autorské právo? Tieto i ďalšie otázky si kladie Rebeka Camastrová (Aktuálne otázky autorského práva). Vždy nás poteší, keď sa k hudbe na základe osobných skúseností vyjadria aj interpreti. V tomto čísle sa so svojimi úvahami o interpretácii tvorby Ilju Zeljenku podelila Magdaléna Bajuszová (V radostnej samote Ilju Zeljenku / Hľadanie slobody v neslobode / Spomienky a reflexie interpretky). Otázky si vo svojom príspevku kládol aj operný režisér Pavol Smolík (Opera pre deti. Definícia, problémy, otázky). V závere prinášame dve recenzie: Yvetta Kajanová recenzovala novinku od Júliusa Fujaka Iné hudobné diskurzy, tvorba, rozhovory, eseje/úvahy a Janka Bednáriková si vo svojom recenzentskom príspevku všimla dielo Márie Strenáčikovej (Slovensko-anglický slovník pre hudobníkov...). Milí čitatelia, dúfam, že Vás príspevky v prvom čísle Slovenskej hudby 2025 zaujmú a inšpirujú k zamysleniu sa nad nastolenými otázkami. Alena Čierna